Toponymá
Informácie o komunikáciách poskytujú toponymá. Niektoré obecné, chotárne a terénne názvy priamo svedčia o trasách ciest. Na Slovensku doteraz chýba delenie topografických názvov ciest na rozdiel od susedných Čiech. Libuše Olivová-Nezbedová (1995, 308-327) vypracovala podrobné triedenie názvov ciest na základe doterajšieho výskumu a rozdelila ich do nasledujúcich skupín a podskupín: 1) podľa ľudských sídiel a ich častí (1. 1. vlastné meno sídla, 1. 2. všeobecné meno sídla), 2) podľa neobývaných miest (2. 1. vlastné meno neobývaného miesta, 2. 2. všeobecné meno neobývaného miesta), 3) podľa choronym, 4. podľa osôb (4. 1. vlastné meno osoby, 4. 2. všeobecné meno osoby), 5) podľa vlastností cesty (5. 1. poloha relatívne, 5. 1. 1. poloha všeobecne, 5. 1. 1. poloha číselne, 5. 2. tvar, 5. 3. farba, 5. 4. vek, 5. 5. kvalita, 5. 5. 1. cesty, 5. 5. 2. podľa materiálu, z ktorého bola cesta použitá, 5. 5. 3. podľa objektov v blízkosti cesty, 5. 6. veľkosť), 6) podľa funkcie cesty, 7) podľa určitej historickej alebo miestnej udalosti, ktorá je s cestou spojená, 8) mená ciest, pri ktorých je jasné, že ide o vlastné meno alebo apelatívum, 9) motivačne nejasné pomenovanie.
Keď pojednávame o toponymách na území Slovenska, ktoré súvisia s komunikáciami, na prvom mieste treba spomenúť pomenovania cesta, hradská. Medzi ďalšie takéto pomenovanie patrí aj slovo draha, drahy, ktoré je známe z celého územia Slovenska. Jeho významové používanie sa však líšilo. Okrem cesty znamenalo chodník; cestu pre dobytok, pásy neobrábanej pôdy s vyšliapanými chodníkmi a podobne. Ďalšie slová používané v terénnych názvoch na označenie cesty sú závoz, úvoz, súvoz, vývoz, ktoré sa na našom území používajú hromadne. Ich základný význam môže byť ako hlboká poľná alebo lesná cesta (úsek cesty), zarezávajúca sa do terénu. Toto toponymum je odvodené od slova voz, ktoré sa v niektorých prípadoch vyskytuje aj v názve dedín (Vozokany v okrese Galanta a Topoľčany, Malé a Veľké Vozokany v okrese Levice a Voznica v okrese Žarnovica).
Cestu nám môže označovať aj slovo púť alebo pút používané v ustálených spojeniach ako napr. Krivá púť, Pod púťou, Hradská púť. Chodníky vyšliapané dobytkom alebo zverinou sa v slovenčine označujú ako prť, pirť, slač. Slovo šance môže takisto dokladať existenciu komunikácií. Ďalším ukazovateľom smeru a trás stredovekých ciest sú miestne názvy typu prosiek, prosek, proseč, ktoré možno spájať budovaním zásekov, priesekov z kameňov a stromov v prípade vojenského nebezpečenstva na cestách.
Na existenciu ciest a prechodov môžu poukazovať aj miestne a chotárne názvy významovo a funkčne odvodené od jablone, ako napríklad Jablonica, Jablunkov a podobne. Tieto názvy sa vyskytujú na dôležitých prechodoch a cestných spojoch, ktoré spájali Uhorsko so zahraničím. Jablone zohrávali v stredoveku osobitnú úlohu pri obrane krajinských hraníc a ciest smerujúcich za hranice. Divo rastúce jablone sa používali na budovanie zásekov a prekážok na stredovekých cestách. Podobnú úlohu mali aj divo rastúce slivky. Stredovekí strážcovia hraníc mohli vybudovať prekážky z kmeňov jabloňových a slivkových stromov na dlhšom úseku cesty len v tom prípade, keď rástli v hustých alejach na okrajoch ciest. Okrem tejto základnej a strategicko-vojenskej úlohy, slúžili jablká a slivky aj ako ovocie proti smädu v horúcich letných dňoch pre ľudí i zvieratá. Prospešnosť ovocných stromov pri cestách uznali aj ďalšie generácie a vysádzanie ovocných stromov popri miestnych komunikáciách pretrvalo do súčasnosti. Podobnú funkciu, akú v pohraničných oblastiach zohrávali dreviny jabloní a sliviek, mali aj stromy divo rastúcich hrušiek. Miestne a chotárne názvy odvodené od tejto dreviny sú tiež vo väčšine prípadov umiestené na dôležitých stredovekých cestách, najmä vojenského významu.
Ďalší miestny názov, ktorý dokladá existenciu stredovekých ciest, je odvodený od tŕstia rastúceho v močaristých a vlhkých územiach. Názvy typu Trstená, Trstenice a Tŕstie sa vyskytujú predovšetkým v blízkosti hraníc. Miestne názvy odvodené od slova suchý označovali suché miesta a priechody vhodné na prepravu a mali aj orientačný význam. S cestami treba spájať aj pomenovania typu Stráž. Toto toponymum sa používalo pre označenie vrchov v blízkosti ciest, odkiaľ bol dobrý výhľad na okolitú krajinu. V niektorých prípadoch tu existovali strážne objekty, prípadne veže. V oblastiach južného Slovenska sa preň vyskytuje maďarské pomenovanie Örhegy.
O trasách ciest nám svedčia aj miestne pomenovania brána, branec, branisko. V latinských listinách uvádzané ako portae. Tento názov sa vyskytuje predovšetkým pri prechode z jednej krajiny do druhej. V takomto mieste sa zbiehalo viacero komunikácií.
Predpokladá sa, že miestne názvy pochádzajúce zo slovenského komjata (maď. komnát, lat. camenata) súvisia s trvalými cestnými stanicami (hostince, ubytovne pre cestujúcich), ktoré existovali pri cestách. Tieto sa nachádzali v odľahlejších polohách a situované boli obyčajne pri významných geografických prechodoch ciest, najmä riekach a pohoriach. Z územia Slovenska by to dokazovali názvy obcí Komjatice a Komjatná.
Podobný význam možno predpokladať aj u toponym, ktoré sú odvodené od slovanského slova istba. Na Slovensku sa vyskytujú názvy Istebné, Istebník. V nemčine sa používal názov odvodený od slova die Stube (obývacia izba). Rovnako sa vyskytoval pri dôležitých komunikáciách.
Na stredoveké trasy ciest poukazujú aj časté výskyty miestnych a chotárnych názvov typu -mních, -mníšek, -remata (z lat. heremitarum). Tieto pomenovania sa vyskytujú na celom území Slovenska. Súvisia s existenciou kláštorov, resp. mníšskych pustovní. Kláštory sa najmä v horských terénoch starali sa aj o dobrý stav stredovekých ciest v bezprostrednom okolí svojich sídel a starostlivosť o putujúcich blížnych bola niekedy aj v regulách. S cestami možno spájať aj chotárne názvy odvodené od slova kríž. Pri toponymách odvodených od tohto apelatíva možno predpokladať okrem iného aj to, že dokazujú existenciu kríža pri dôležitej ceste alebo sa na takto pomenovanom mieste stretávali (križovali) komunikácie.
Pomenovania odvodené od cudzích etník sa tiež zvyknú zaradovať medzi toponymá, ktoré dokladajú prítomnosť ciest. Tieto etniká boli totiž usadené pri dôležitých komunikáciách, prechodoch cez rieky a na obranných pohraničných zásekoch. Na území Slovenska sa zachovalo hneď niekoľko takýchto pomenovaní. O príslušníkoch ruskej národnosti svedčia názvy Ruzska, Orozs, Ruskov. Na prítomnosť Pečenehov poukazujú pomenovania Pečeňady, Pečenice, Pečeňany, Bešeňov. Ďalším etnikom, ktoré vykonávalo strážnu funkciu boli Sikulovia po ktorých sa zachoval názov Sekule (okr. Senica). Po Plavcoch (Kumánoch) sa zachovali miestne názvy Plaveč a označenie dedín s prívlastkom Plavecký. Na južnom Slovensku vznikli počas 10. a 11. storočia názvy dedín podľa jednotlivých kmeňov staromaďarského kmeňového zväzu. Konkrétne ide o pomenovania Magyar, Gyarmat, Nyék (z toho slovenské Nekyje), Kér (z toho slovenské Kiar), Keszi (z toho slovenské Kosihy), Kürt. Menej sa vyskytujú Jenő a Tarján. R. Krajčovič (2005, 125) sem zaraďuje ešte Varsány a Tárkány.